VENI ensemble

VENI ensemble sobe ao palco a 29 de outubro de 2026, Pistoriho palác, em Bratislava.

Súbor prichádza do Pistoriho paláca s jedným zo svojich „malých“ programov v štvorčlennom obsadení. Na koncerte odznejú tri sólové inštrumentálne skladby, jedno trio a jedno kvarteto. Účinkujúci: Ronald Šebesta – klarinet, basový klarinet Michal Matejka – elektrická gitara Milan Osadský – akordeón Daniel Matej – umelecký vedúci, laptop, Elektrosluch VENI ensemble je od začiatku svojej existencie (1987) istým spôsobom viac platformou, na ktorej sa zo symbiózy „radikálnych“ skladateľov a „osvietených“ hráčov rodia zaujímavé hudobné koncepty a projekty (za 33 rokov existencie sa v ňom vystriedalo viac ako 250 domácich aj zahraničných umelcov), než „klasickým“ ansámblom s „pevnou hierarchiou“ a „deľbou práce“ medzi tými, čo „len komponujú“ a tými, čo „len hrajú“. A teda aj programy, ktoré súbor prezentuje majú veľmi rôznorodé zameranie a podobu, tak čo sa týka veľkosti aj charakteru obsadenia, ako aj hudby, ktorú sprostredkúvajú (v ideálnom prípade) zvedavému a otvorenému poslucháčovi. Spoločným znakom všetkých týchto snažení je túžba experimentovať a – povedané slovami jedného z najsilnejších inšpirátorov zakladateľov ansámblu, Johna Cagea – „robiť veci, ktoré ešte neboli urobené“... Aj tento rok VENI ensemble prezentuje (čo do obsadenia) dva typy koncertov: „malé“ a „veľké“. Vzniká tak pomerne značná flexibilita v ponuke hudby rozmanitým (často aj netypickým) koncertným priestorom. Do Pistoriho paláca prichádza s jedným zo svojich „malých“ programov v štvorčlennom obsadení. Na koncerte odznejú tri sólové inštrumentálne skladby, jedno trio a jedno kvarteto, ktorého vznik je podmienený daným okamihom, to znamená, že sa vždy nanovo kreuje „komponovaním v reálnom čase“, ako reakcia na „tému“, ktorá predtým zaznie v elektronickej stope. Napriek tomu, že štyri prezentované skladby, ktoré majú konkrétneho autora s konkrétnou poetikou a konkrétnym dátumom vzniku predstavujú na prvý pohľad veľmi rozdielne svety a umelecké koncepcie (dve z nich – Matej a Rebelo – sú zachytené v netradičnej notácii ako „otvorené diela“, čiže ich interpretácia vždy prinesie variantné riešenia, zatiaľ čo dve iné – Fenn a Sciarrino – predstavujú „klasické partitúry“ s jednoznačným rozdelením úloh medzi toho, kto ich vytvoril a toho, kto ich má zahrať), spôsob, akým sú začlenené do programu koncertu z nich vytvára akúsi suitu s vyváženými proporciami a parametrami kontrastu, podobnosti, či nadväznosti..., pričom veľmi dôležitým stmeľujúcim prvkom je aj päť krátkych elektronických „ritornelov“, pochádzajúcich z Matejových „jaskynných piesní“, ktoré sú vpletené medzi štvoricu inštrumentálnych vstupov a záverečnú „kódu“. Takto postavený program vychádza z myšlienky, ktorú súbor artikuluje v mnohých svojich programoch už od roku 2003: vnímať koncert nie ako „prehliadku“ rôznych skladateľských činov a interpretačných výkonov, ktoré publikum „oceňuje“ väčším, alebo menším potleskom, ale ako hlboké vnorenie sa do ničím nerušeného toku hudby, ktorá rezonuje s tradičným orientálnym ponímaním umenia ako prostriedku na (povedané opäť slovami Johna Cagea) „utíšenie našej mysle a srdca a ich uspôsobenie na vnímanie božských vplyvov“...